10.04.2011
čo nového?

celá 19. KAPITOLA HYA je PRIDANÁ!!!

môj úžasný brat mi opravil notebook a tento víkend sa chystá domov, takže budem môcť potom prekladať častejšie ako doteraz a tým pádom snáď aj pridávať kapitoly rýchlejšie :)

..............................................................................................


Skriňa 3

23. března 2009 v 19:47 | Matusska |  Skriňa
Túto kapitolu venujem knihovke, Lucy, Jimmi, Pegy, Erian a Hannah.
Ďakujem za komentáre.

Harryho sme zanechali utápajúceho sa v smútku. Vráťme sa teda do učebne Elixírov a odhaľme ďalšie osudy postáv...

Skriňa, 3. časť
by Enahma

Kedysi dávno mu ktosi povedal, že skutočne dospelým sa stane, až keď stratí svojich rodičov Harry si bol istý, že ten moment v jeho živote nastal práve teraz. Je úplne sám a všetko, čo spravil za posledné mesiace, či roky mu padlo na ramená a tlačí to naňho. Spravil toľko hlúpostí, spôsobil toľko nenávisti a predsudkov. Bol hlúpy a správal sa ako skazený malý krpec mysliac si, že sa celý svet točí okolo neho... Nikdy sa neskúšal nahliadnuť pod povrch. Neznášal Snapa, pretože to bol najjednoduchší spôsob ako reagovať na jeho urážky; vinil Dumbledora, pretože to bolo jednoduchšie, než sa s ním seriózne pozhovárať a veriť, že vždy vedel, čo robí... Nikdy nepočúval Hermionu, ktorá mu vytýkala veľmi dôležité problémy v Siriusovom a jeho, Harryho, správaní sa k domácim škriatkom a Oklumencii... Skutočne sa správal ako decko, nedbalo a nezodpovedne...

Aké jednoduché sa to teraz zdalo byť - a vtedy to bolo tak ťažké.

Zaznamenal, že niekto mu z ruky vytiahol handru a postavil ho na nohy.

"Potter," ozval sa chladný hlas, ale Harry nereagoval. Triasli sa mu kolená a ešte stále sa húpal ako mláďa odtrhnuté od svojej matky. "Potter," znovu sa ozval, ale tento krát neznel tak chladne. "Čo sa stalo?"

Zakašľal a prečistil si hrdlo, ale z úst mu nevyšla ani hláska, miestnosťou sa ozývali len jeho vzlyky a plač. Niekto ho zdvihol a posadil. Na perách cítil chladný flakón. Otvoril ústa a poslušne vypil jeho obsah.

Elixír bol chladný a sladký, takmer mu hladil hrdlo, na rozdiel od surových a boľavých dlhých minút vzlykania. Cítil ako sa mu uvoľňujú svaly a že sa už nezadúša od plaču. Pomaly sa ukľudňoval a vysmrkal sa do ponúknutej vreckovky.

"Vďaka," zašepkal stále zmätený.

"Niet za čo," ozvala sa odpoveď a vtedy Harry spoznal ten hlas. Bol to Snape.

Položil vreckovku a zdvihol pohľad. Zrozpačitel, pretože nevidel profesora, len tmavšie a svetlejšie škvrny, ktoré sa zlievali do obrysov postavy.

"Moje okuliare..." povedal opatrne. "Niekde som ich položil..."

Rozmazaná postava sa zjavila po jeho boku a o chvíľu už Harry počul tiché "Reparo". Keď sa jeho okuliare ocitli na správnom mieste, všetko okolo vrátane Snapa dostalo formu.

"Ďakujem, pane," povedal tak jasne, ako mohol. Snape tento krát neodpovedal, len kývol. "Mrzí ma to," dodal Harry pokúšajúc sa začať s najdôležitejším problémom: tak dlho potrebným ospravedlním.

"Umiestnil som na túto miestnosť alarm. Signalizoval, že sa niečo stalo," Snape sa naňho s očakávaním pozrel. Harry mu pohľad vrátil späť bez strachu, nenávisti či hnevu.

"Ja..." Nevedel, čo povedať. "Čistil som skriňu," naprázdno prehltol. Bolo ťažké o tom hovoriť, ale chcel Snapovi povedať všetko, chcel aby pochopil, že Harry mu rozumie...

Snape vrhol letmý pohľad na skriňu, ktorá prešla kompletnou úpravou.

"A?" znovu sa opýtal opatrným tónom, ktorý bol tentokrát plný nenávisti.

"Našiel som... potvrdenie," vytlačil zo seba Harry a cítil, ako sa mu tvár zafarbila hanbou. "Potvrdenie môjho... Jamesa Pottera a Siriusa Blacka." Nutkanie prestať bolo čoraz silnejšie, ale pokračoval. "Je mi to tak..."

V jeho očiach sledoval cestu, ktorá začínala pri skrini a viedla k ich rozhovorom a vzájomnej nevraživosti, keď sa Snape zamračil a jeho tvár plná hnevu nabrala tehlovo-červený odtieň.

"Bolo to zaujímavé čítanie, Potter?" zavrčal hrozivo. Harry šialene zatriasol hlavou.

"Nie, len..."

"Nádherný dôkaz význačnej ľudskosti vášho otca, či nie?"

"Nie, nie, profesor..."

Snape sa naklonil tak blízko, že sa nosom takmer dotýkal Harryho.

"Alebo ste sa ešte viac uistili v tom, že vás učiteľ je len špinavý všivák, ktorý si zaslúži všetko, čo dostal?"

"NIE!" Harry zareval z plných pľúc. "Nie!" zopakoval o niečo tichšie.
"Nie ste, pane a ja... ja..." nemohol nájsť slová, ktorými by sa opísal.

"Vy čo?" do svalov na rukách sa mu zaryli prsty, keď ho Snape schmatol.

Harry odmietol ustúpiť alebo skloniť pohľad. Nachvíľu sa zamyslel a potom sa používajúc každý jeden poznatok z Oklumencie zahľadel do tých studených, čiernych dier plných odporu a pohŕdania. Silno sa sústredil na svoje vlastné spomienky z detstva, z tak nenávideného života. Na ponižujúce a trápne okamihy, na svoju komoru, do ktorej ho zamykali, na strach, zúfalstvo, pocikávanie sa, na úbohé pokusy uniknúť od Dudleyho gangu, ktorý ho šikanoval, na obnosené šatstvo, na čudné poznámky - a nakoniec na momentálny pocit smútku, ľútosti a porozumenia. Na sympatiu, o ktorej bol presvedčený, že takú k tomu hnusákovi zo žalárov nikdy nepocíti.

"Nenávidím to, čo vám urobili, pane." Povedal roztrasene. "Cítil som akoby... akoby to urobili mne, a teraz sú mŕtvi... Obaja sú mŕtvi, ale teraz... oni zomreli aj vo mne." Sklonil hlavu a zahľadel sa na podlahu.
"Myslím, že to isté by urobili aj mne..."

Stisk rúk povolil.

Harry počul, ako si Snape pritiahol stoličku bližšie k nemu a sadol si. V tom tichu, ktoré sa miestnosťou nieslo, to znelo príliš hlučne.

Pozrel na Snapa, ale profesorova tvár bola bez výrazu. Na chvíľku mu Harry chcel naň skočiť, zatriasť ním a zakričať mu do uší, že je mu to SKUTOČNE ľúto. To všetko, čo jeho otec a Sirius spravili ho znechucovalo, ale hlavne to už nebol jeho otec. A ani už nikdy nebude.
Opustili ho však všetky sily a tak klesol na stoličke ešte nižšie.

Bolo to absolútne zbytočné. Snape neznášal jeho otca a mal na to dobrý dôvod. Mohol by ho nenávidieť navždy. Profesor sa môže donekonečna dívať na Harryho ako na Jamesa Pottera, mohol sa naňho dívať cez rúško hnevu. A Harry ho nikdy nebude môcť presvedčiť, že je iný. Iný než James Potter a ešte viac než Severus Snape... A v tej chvíli pochopil, že Snape mu neverí a to ho zabolelo ešte viac.

Profesor si odkašľal a Harry sa odvrátil.

"Vyčistili ste učebňu celkom dobre," Snapove slová sa ozývali v tichu.

Táto veta spôsobila, že Harry sa celkom prestal brániť. Bol na hranici nervového zrútenia a nemohol rozlišovať alebo chápať tie rozličné pocity a emócie, ktoré sa mu miešali v hlave. Ale Snapove slová akosi prečistili vzduch naokolo a Harry otočil hlavu späť, pričom sa na muža neisto usmial.

"Skutočne?" bola to len prekvapená dusivá odpoveď, ale na viac sa nezmohol.

"Dokonca aj prísady sú zoradené správne."

"Oh," vtedy sa Harry vzdal pokusov o to, aby ho Snape pochopil. Snape mu nielen venoval pár normálnych slov, ale aj ho pochválil! Akoby v ňom pozdvihol nádej. Snáď by ich vojna mohla na dlhší čas skončiť..

Sedeli v tichu, keď Snape skusmo vyslovil: "Myslím, že môžem prehodnotiť moje rozhodnutie o vašom povolení študovať aj naďalej Elixíry pre pokročilých..."

Harryho to tak prekvapilo, až sa rozplakal.

"Nie!" Keď Snape nahnevane zdvihol hlavu, rýchlo dodal: "Chcel som tým povedať... Nie som v Elixíroch veľmi dobrý, pane. Bola to iba zhoda náhod, že som tú skúšku urobil tak dobre..."

Snape naňho hľadel s posmechom, ale Harry cítil v jeho vyjadrení niečo silné.

"Ospravedlňte ma, pán Potter, ale myslím, že je to len moje rozhodnutie, kto smie a kto nesmie byť v tejto triede."

"Vymeškal som dva mesiace..." Harry to skúsil znovu. "A vy veľmi dobre viete, že som nikdy nebol skutočne dobrý. Nepamätám si, že by som niekedy uvaril elixír správne... "

"Môžete mať doučovanie," odvetil Snape, ale keď Harry nereagoval, rýchlo dodal: "Samozrejme ak nechcete byť v triede so mnou, budem to akceptovať... "

Harry si povzdychol a pocítil trochu hanby.

"Nie je to preto," zašepkal a pozrel na tmavú postavu pred sebou. "Ja... " Na jeho vlastné prekvapenie sa mu do očí vliali slzy. Nevedel prečo.

"Sľubujem, že sa k tebe nebudem správať tak ako... tak ako predtým," Snapove slová boli len o trochu viac než zašepkanie, ale Harry ich zachytil.

"Nie je to preto..." zopakoval. Hlúpe slzy, nemohli zostať na svojom pôvodnom mieste?!

"Potter?" Snapov hlas znel znepokojene, pretože Harry začal plakať.

"Čo sa stalo...?"

Harry zatriasol hlavou neschopný znovu rozprávať. Zhlboka dýchal, snažil sa ukľudniť, ale vôbec to nepomáhalo. Predchádzajúca bolesť sa vrátila, udrela plnou silou a znovu sa ocitol v zajatí vzlykov - jediný rozdiel bol v tom, že teraz, v Snapovej prítomnosti, sa cítil viac než len trápne.

"Ja... pozri. Ja... Mrzí ma to, Potter," koktal Snape a Harry zúfalo zavrtel hlavou.

"To... nie... vy..." vydral zo seba pridusene. "Ale nechcem pretože... Nechcem sa vám ospravedlniť len pretože..."

Ďalšia vreckovka a flakón..

"Je mi to ľúto, ale tieto Ukľudňujúce Dúšky neúčinkujú dlho..." zamrmlal Snape, prerušujúc ho, "a viem, že sa neospravedlňuješ len aby... aby som ťa akceptoval... a tak..."

Harry sa niekoľkokrát zhlboka nadýchol, ale stále štikútal príliš silno na to, aby sa pokúsil rozprávať, tak len sedel zabárajúc si tvár do vreckovky.

"Nepokúšam sa ťa prinútiť prijať môj návrh..." Snape konečne vyšiel s pravdou na povrch, "ale Minerva mi povedala, že si sa chcel stať Aurorom... a myslel som, že by sme s tým mali pohnúť."

"Ja neviem," zašepkal Harry. "Už nikdy nebudem vedieť, čo chcem..."

"Prečo?"

Harry pokrčil plecami.

"Odkedy Sirius zomrel..." prestal. "Prepáčte," zašepkal.

"Nie," Snape zamietavo mávol. "Ale pokračuj... Od Blackovej smrti...?"

"Všetko ostalo prázdne. A teraz, keď som videl tú skriňu..." zavrel ústa v rozpakoch a Snape si odkašlal.

"V pondelok," muž zrazu začal rozprávať, "povedal si mi..." Snape nemohol dokončiť vetu. Harry sa naňho spýtavo zahľadel. "Povedal si mi, že som ako tvoj... James Potter..."

Harry stisol vreckovku tak silno, až mu zbeleli kĺby.

"Nie," povedal pevne. "To nie je pravda pane."

Snape sa posunul a odvrátil pohľad.

"Riaditeľ ma upozorňoval, že ty nie si tvoj otec. Mal som ho počúvať." Slová boli zamumlané takým tichým hlasom, že Harry ich viac tušil, než skutočne počul.

"Povedal mi to, keď sme sa naposledy zhovárali," povedal Harry zamyslene "že máte rany, ktoré sú príliš hlboké na to, aby sa zahojili. Neveril som mu, ani keď som videl tú spomienku v Mysľomise. Myslím, že som mu nechcel uveriť..."

"To nebola celkom tvoja chyba..." Harry videl Snapa ako upiera pohľad na jeho trasúce sa prsty zašpinené od elixírov. "Neurobil som nič, aby som ti uľahčil situáciu."

"Ale aj tá scéna... bola príliš krutá, a vy... nikdy ste ma neponížili tým spôsobom ako oni vás..." Harry cítil, ako mu horí krk a uši. "A táto skriňa..." nemohol pokračovať.

"To nebola tvoja chyba..." Snape naňho pozrel a opýtal sa: "Takže, čo s tými Elixírmi?"

Harry odložil vreckovku.

"Skutočne neviem," odpovedal. "Fakt si nemyslím, že som dosť dobrý na tie pokročilé lekcie... Možno by ste mi mohli dať nejaké to doučovanie a potom sa rozhodnúť, či ma beriete, alebo nie."

"Dohodnuté, pán Potter." O pár minút dodal. "V lete som bol znepokojený, keď si... keď si sa nepokúšal dostať do triedy. Vôbec sa to na teba nepodobalo..."

Harry sa zahniezdil, ale napriek tomu sa na profesora letmo pozrel.

"Bolo to dobré ospravedlnenie, to, že ste sa rozhodli vziať ma..." Harry potichu povedal a naprázdno prehltol. "Kládol som vám za vinu... Siriusovu smrť..."

Snape sa začervenal, ale nevybuchol.

"Vidím," povedal zamračene.

"Neviním vás teraz." Harry skúmal svoje nohy, vďačný Snapovi za to, že naňho nekričí. "V skutočnosti viem, že to bola moja chyba a tiež Siriusova... ale najviac som tomu na vine ja. Nebral som naše lekcie tak vážne ako som mal..."

"Hlúpa pravda!" vykríkol Snape a Harry sebou trhol.

"Mrzí ma to," Harry cítil, že efekt Ukľudňujúceho Dúšku vyprcháva a trasie sa mu hlas. "Bola to moja chyba..."

Ale vtedy ho schmatla za rameno silná ruka a mocne ním zatriasla.

"Potter, pozri sa na mňa!" prikázal Snape veliteľským tónom a Harry poslúchol. "Je pravda, že si nebral naše lekcie vážne tak ako si mal. Ale všetko ostatné nebola tvoja chyba. Dumledore urobil mnoho chýb a ja tiež. Blackova smrť je aj naša vina. A ešte viac je to chyba jeho samého, pretože on ako dospelý mohol byť zrelší na svoj vek, ale on vždy..." Snape sa zrazu zasekol a nedokončil vetu. "Nemôžeš sa viniť za skutky dospelých. Más svoju vlastnú zodpovednosť, s ktorou môžeš narábať serióznejšie - dokonca aj teraz. Skončil si s Elixírmi. Ale skončil si aj s Oklumenciou, hoci Blackova smrť problém s Temným Pánom v tvojej mysli nevyriešila. A tvoje známky... a to skrývanie sa v Astronomickej veži..." znova sa zaškeril. "Dumbledore sa až nezdravo o teba strachoval a ty si sa správal ešte viac ako divadelná kráľovná so svojím rozhorčením... Prepáč." prerušil svoj monológ.

"Nie, pane, máte pravdu..." Povedal Harry a jeho dych sa bolestivo zastavil.

Snapova tvár stmavla od zlosti.

"Nemôžeš zostať sám počas celého leta utápajúc sa v slzách, aby ti to všetko ležalo v žalúdku." Postavil sa a začal sa prechádzať. "Vidím, čo sledoval Albus tým, že ťa nechával s tvojou rodinou, hlavne teraz, keď sa oficiálne začala vojna, ale je evidentné, že nezvládaš udalosti posledného roku práve najlepšie..."

Harry sa cítil, akoby bol malé dieťa a víril v ňom hnev, ale sťažka ho prehltol. Nechcel riskovať ďalšiu konfrontáciu a s ňou aj ich nový druh rešpektu, len pretože si myslel, že je zrelší než predpokladá Snape. A v podstate mal profesor pravdu: ešte nestrávil to všetko, čo sa stalo minulý rok, hlavne nie Siriusovu smrť. A tohtoročné nešťastie a prázdnota boli toho následkami.

Takže len ticho sedel a počúval Snapove poúčanie.

"Dobre," muž vyzeral, že končí so svojím monológom a zastal pred Harrym. "Myslím, že by sme si mali dať tie lekcie aby si dobehol to, čo si dosiaľ vymeškal."

"Myslíte Elixíry, alebo Oklumenciu, pane?" Opýtal sa Harry zmätene.

"Elixíry, samozrejme. Nemyslím si, že som najvhodnejšia osoba, ktorá by ťa mala učiť Oklumenciu, Potter," Snapove oči sa chladne zaleskli. "Dumbledorovi som minulý rok povedal to isté. Aby tieto lekcie boli na niečo dobré, je potrebný istý level dôvery. To bol jeden z mnohých problémov, ktoré zapríčinili absolútnu neúčinnosť minuloročných hodín: obaja sme si navzájom nedôverovali. Myslím, že by si mal ísť za riaditeľom a opýtať sa na tie lekcie jeho."

Harry sa mierne pokrčil a povzdychol si. Nechcel ísť za Dumbledorom. Nechcel cítiť v sebe hada pri každom pohľade na starého muža, a tiež nechcel, aby riaditeľ vedel o ňom ešte viac, než vie teraz. Ale tie dôvody by len ťažko obstáli u Snapa ako presvedčivé argumenty.

"Takže, kedy chcete, aby som chodil na tie lekcie?" spýtal sa namiesto toho.

Snape sa zamyslel a pošúchal si bradu.

"Takže, v pondelok varím elixíry pre nemocničné krídlo. Môžeš prísť a pomôcť mi s nimi. Väčšina z nich je veľmi jednoduchá, takže by si nemal mať problémy," ľstivo sa usmial, ale Harry jeho hnev odbil len jemným odfrknutím. "A vo štvrtok po večeri by bol ideálny čas na štúdium..."

"Dvakrát do týždňa?" Spýtal sa Harry neisto. Bola pravda, že medzi nimi zavládol mier, ale to neznamená, že hneď chce stráviť s učiteľom Elixírov takmer všetok svoj voľný čas.

"Len kým dosiahnete úroveň osnov pre pokročilých, pán Potter. Dúfam, že to bude do Vianoc, ktoré sú o sedem týždňov..."

"A čo ak nebudem dosť talentovaný na to, aby som sa na tú úroveň dostal?" zasmial sa.

"Oh, buďte si istý, pán Potter," Snapov prefíkaný úsmev odhalil jeho žltasté zuby. "Keď budem chcieť, dokonca aj Longbottom prejde skúškami."

Na krátku chvíľu Harryho znovu ovládol hnev, ale ako prišiel, tak aj odišiel a Harry si pobavene vyprskol.

"Prečo ma chcete na Elixíroch, pane?" opýtal sa a nechal vyznieť drzý tón.

"Nepoznáte Minervu McGonagallovú, pán Potter." Tentokrát sa Snapove pery skrivili v skutočnom úsmeve. "Ak si niečo zaumieni, nikto nedokáže zmeniť jej postoj. A minulý rok sa rozhodla urobiť z vás aurora, takže..."

Harry nedokázal zastaviť smiech.

"Takže, prakticky to ona toto všetko zorganizovala...?" nepremyslel si otázku, ale Snape vyzeral, že pochopil a zakrútil hlavou.

"Nie Potter. V podstate si to bol ty," úsmev sa mu vytratil z tváre a jeho výraz sa premenil opäť na vážny. "Aj keď musím priznať, obaja sme sa o teba báli."

"Obaja?" Harry neveriacky zdvihol hlavu.

"Ach Potter, mohol by som byť príšera zo žalárov, ale stále som len učiteľ a je moja práca vidieť, že s deťmi v mojej starostlivosti niečo nie je v poriadku. A to ani nehovorím o tom, aké bolo tvoje správanie nápadné..."


"Oh," Harry sa začervenal. "Tak vy ste sa báli..."

"Len profesionálne," rozhodne dodal Snape a odstúpil od Harryho stoličky. "Už môžete ísť, pán Potter, uvidíme sa zajtra."

"Zajtra?"

"Je pondelok."

"Aha," Harry vstal a kráčal ku dverám. Ale keď sa takmer dotkol kľučky, vrhol letmý pohľad na Snapa, ktorý ešte stále stál na tom istom mieste, "Ďakujem, profesor," viac zašepkal než vyslovil do šera.

Snape nereagoval, ale keď Harry vyšiel z dverí, zrazu začul hlas:

"Dvadsať bodov pre Chrabromil, za vynikajúco splnenú prácu."

--------------------------------------------------------------------
No...tak dnes to bolo trochu dlhšie (až 7 strán!), ale nemala som srdce na to, aby som ten ich rozhovor rozdelila na dve časti. Dúfam, že ste si ho vychutnali :)
Nabudúce sa s Harrym vyberiete na prvú Pondelňajšiu lekciu.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 sami | 23. března 2009 v 21:42 | Reagovat

Bylo to úžasné. Těším se na pokračování.

2 III | 24. března 2009 v 13:02 | Reagovat

Tahle povídka je úplně super!

3 Erian | 24. března 2009 v 21:39 | Reagovat

samozřejmě jsem si to vychutnala,zvlášť když to bylo tak dlouhé a ty body na konci od Snapa byla milá tečka - dík ( nejhorší na tom je, že moc ani nevím o čem to bude dál,i když to je i dobře,ne? )

4 Saskya | Web | 30. března 2009 v 16:22 | Reagovat

Kráásne... veľmi sa mi páči tvoj štý písania.. :o)

Teším sa na ten pondelok xD...

5 sion | Web | 30. března 2009 v 16:36 | Reagovat

naprosto brilantní:)kdy bude další???

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama